ZPH 2018: Na slovenské emócie dnes padali kvapky šťastia

Lyžiari dnes mali súťažné voľno. Večer sa však zberali všetci z dediny na slávnostné chvíle. Na Medals Plazu v Pjongčangu si išli pozbierať úrodu, ktorú zasiali svojimi skvelými výkonmi na svahoch v Jeongseone.

Ako prví prichádzajú včerajší najlepší z obráku. A medzi nimi na striebornej pozícii Jakub Krako s Braňom Brozmanom. Je to pre nich už tretí cenný kov zo ZPH 2018, majú aj jedno zlato. Po predchádzajúcich medailových ceremoniáloch Jakub prezradil, že medailu a plyšového maskota získajú manželka a synček Leonard. Tentokrát prišiel čas aj pre neho samého. "Konečne bude aj jeden pre mňa, teším sa. Sú naozaj krásne.“ Provokujeme ho, že pre neho tieto ceremoniály už musia byť rutina. "Každý ceremoniál je krásny a vždy si to rád zopakujem. Či to je po stý krát alebo prvýkrát, je to vždy rovnako pekné.“ Pridáva sa aj jeho navádzač: „Veľmi rýchlo som si na zbieranie medailí a ceremoniály zvykol a doprial by som to každému pretekárovi.“ 

A po predkrme prichádza hlavný chod. Najskôr naše už štvrtýkrát zlaté (tu v Pjongčangu) - Henrieta Farkašová a Natália Šubrtová. "Trochu nás triaslo od zimy, ale stále nás to baví preberať zlato,“ povedala Heňa kolegovi.

Na záver si prichádza po svoju prvú zlatú paralympijskú medailu Miroslav Haraus s navádzačom Marošom Hudíkom. Vypočuli sme si druhýkrát „Nad Tatrou sa blýska“ a rýchle šprintujeme do mixzóny. Chlapci sa otáčajú v nádeji, že snáď tentokrát tu žiadni slovenskí novinári nie sú. Je plušť, ani psa by ste von nevyhnali. Nie ešte dávať vo svetríkoch interview. Ale sláva si práve pýta svoju daň. „Na tento krásny pocit sa oplatilo čakať dva dni od skončenia súťaže. Je to úžasné, zaspievali sme si slovenskú hymnu, keď nám ju zahrali na takom veľkom podujatí pred celým svetom. Je to odmena za všetko úsilie počas doterajšej kariéry. Konečne to prišlo“, povedal 31 – ročný rodák z Prešova. "Neskutočné pocity. Pri paralympionikoch som už dvanásť rokov a je to aj pre mňa prvé zlato,“ doplnil ho Maroš.

Všetci sme už chceli byť z tohto nevľúdneho miesta preč. Alebo byť aspoň zalezení v media centre. Ale Mirova veta mi zarezonovala v ušiach: „Dnes síce mrholilo, no neboli to kvapky dažďa, ale kvapky šťastia“ a uvedomil som si, že so zlatom na krku asi človek vníma svet okolo seba inak...

Zdroj: Slovenský paralympijský výbor